Dnešní datum: 23. 04. 2018  Hlavní stránka :: Seznam rubrik :: Download :: Odkazy  


Právě vyšlo
NM50

Kontakty
Národní myšlenka

Sobotecká 7
100 00 Praha 10

e-mail: redakce@narmyslenka.cz

Cesta k článku:
O EU >> Prečo je Európska únia „Historický omyl“?

O EU

* Prečo je Európska únia „Historický omyl“?

Vydáno dne 10. 10. 2006

Evropská unie Vo svojej úvahe by som sa rád zaoberal analýzou príčin neudržateľnosti súčasného prístupu ku európskej integrácii, ktorý je hlavnou príčinou stavu, keď čím ďalej viac ľudí považuje Európsku úniu za „historický omyl“. Keď sa chceme dostať ku koreňu problému, musíme si predovšetkým zadefinovať zdroj legitimity a otestovať ho vo vzťahu ku súčasnému únijnému modelu. Ak má byť európska integrácia legitímna, musí byť nutne zlučiteľná so západnocivilizačným hodnotovým systémom. Ten je vymedzený atlantistickými, t. j. anticko–judaisticko–západokresťanskými koreňmi. Tie sú zase ovplyvnené hodnotovými preferenciami, ktoré v najväčšej miere obsahujú prvky prirodzenoprávneho videnia sveta v doposiaľ zaznamenaných dejinách. Pokiaľ sa zamyslíme nad tým, do akej miery EÚ spĺňa prirodzenoprávne kritérium legitimity, musíme nutne dôjsť k záveru, že prirodzenoprávny transcendentálny poriadok predovšetkým v kontinentálnom, resp. „staroeurópskom“ priestore je marginalizovaný. Hoci vieme, že to tak nebolo vždy. Rozhodujúci vplyv na tento trend mali samozrejme udalosti nasledujúce po páde Bastily. Keď si to zhrnieme: EÚ nemá relevantnú legitimitu. To však neznamená, že ju nemôže mať európska integrácia.

Príčiny tohto stavu sa pokúsim identifikovať nasledovným spôsobom. Vieme, že idey majú svoje dôsledky, t. j. akékoľvek objasnenie politického či iného problému v spoločenskovednom kontexte je podmienené analýzou ideových východísk samotných aktérov. Keď sa pozrieme na hodnotové orientácie europeistických elít, tak zistíme, že u nich prevláda postmodernistické videnie sveta. Z toho potom vyplývajú závažné závery.

Postmodernistické preferencie totiž nadväzujú na pozitivistickú tradíciu v takej miere, že Rio Preisner považuje postmodernu dokonca za nebezpečnejšiu než komunizmus. Podľa neho je totiž predchnutá gnózou, t. j. v podstate snahou o vytvorenie raja už na zemi. Samozrejme pri postmoderne nemôžeme obísť jej neomarxistickú rovinu. Tá sa presadzuje okrem iného prostredníctvom vnútrozápadnej, sebadeštrukčnej kultúrnej revolúcie. Jej hlavné ciele: kresťanské hodnoty a trhové princípy ako piliere Západu. „Revolucionári“ pri tom používajú rôzne nástroje: zneužívanie jazyka, preferovanie falošne chápaného multikulturalizmu, ideologizácia ekologickej, kultúrnej či menšinovej agendy a podobne.

Nepochybujem o tom, že vnucovanie postmodernistickej agendy a škandalizovanie domnelých či skutočných nepriateľov europeistických cieľov ( napr. Klaus, Záborská, Buttiglione, Bush jr.), ale i hysterické reakcie na „politicky nekorektné“ či „protieurópske“ názory sa dajú považovať za prejavy revolučného aktivizmu.

Domnievam sa, že prostredníctvom objasnenia postmodernistickej podstaty europeizmu ako oficiálnej ideológie euroelít sme potom dokázali, že podstata súčasného modelu európskej integrácie je postavená na princípoch utopistického sociálneho inžinierstva. Ako je všeobecne známe, praktická realizácia takýchto princípov zatiaľ vždy viedla v lepšom prípade do slepej uličky. V horšom ku katastrofe.

Predovšetkým francúzske „NON“ (i keď vítané), motivované snahami o posilňovanie týchto tendencií, nás potom vedie k poznaniu, že akýkoľvek úspešný pokus o vnútornú reformu je nereálny. V tejto situácii považujem za najdôležitejšie inšpirovať sa odkazom Erica Voegelina či Arnolda Toynbeeho, spočívajúcom v navrhovaní receptu na vnútrocivilizačné krízy prostredníctvom úsilia tvorivej menšiny o vnútrocivilizačnú renesanciu. To by potom malo znamenať vytvorenie konsenzu medzi predstaviteľmi konzervatívneho i klasickoliberálneho krídla euroskeptických elít. Aj keď sú zatiaľ v defenzíve, podľa môjho názoru nastal čas na „vystúpenie z tieňa“.

Predstavujem si to vo forme vytvorenia relevantnej euroskeptickej alternatívy na báze obnovenia západnocivilizačnej identity. V praktickej rovine by mohlo ísť o transformáciu integračného modelu na princípe voľného obchodu, ktorý sa v kombinácii s bezpečnostným aliančným princípom (v prípade NATO i s atlantistickou západnocivilizačnou legitimitou) ukazuje ako najživotaschopnejší. Jednoducho povedané: hodnotový konsenzus, ktorý vytvoril predpoklady pre pád komunistickej ríše zla, je schopný vytvoriť alternatívu i k postmodernistickej pasci, do ktorej sa dostala európska integrácia.

Tento labyrint vytvoril živnú pôdu pre sklamanie v transformujúcich sa krajinách a v prípade potenciálneho vytvorenia superštátu i priestor pre nevypočitateľný obranný nacionalizmus. Samotný socialistický superštát by samozrejme viedol nielen k zániku suverenity členských štátov, ktorá je nevyhnutnou podmienkou demokratickej legitimity, ale i k obmedzovaniu ekonomickej slobody. Mohlo by k tomu dochádzať napríklad prostredníctvom realizácie reálne hroziaceho, už Hayekom kritizovaného konceptu veľkopriestorového hospodárstva (Grossraumwirtschaft, pozn. aut.). To v podstate znamená vnucovanie ekonomického intervencionizmu malým štátom veľkými, prostredníctvom rôznych typov harmonizácií a regulácií. Na tieto riziká poukazoval už v ranom štádiu integračného procesu i samotný Ludwig Erhard.

Najvypuklejšie negatívne javy spájané s európskou integráciou (napr. predimenzované dotácie a subvencie všetkých druhov spôsobujúce okrem iného chudobu v rozvojových krajinách, protizápadná zahraničnopolitická orientácia – Arafat, Castro, neochota vo vyrovnávaní sa s komunistickou minulosťou) sú práve preto logickým dôsledkom oslabovania prirodzenoprávnej legitimity v prospech postmodernistického europeizmu. Nie negatívnymi sprievodnými javmi legitímneho integračného procesu, ktoré by boli v budúcnosti odstrániteľné.

B Summa summarum:

Dovolím si tvrdiť, že analýza príčin a dôsledkov evidentne kritického štádia európskej integrácie má oprávňuje k nasledovným tvrdeniam: Spor o charakter európskej integrácie je zo svojej podstaty hodnotový a treba ho chápať v kontexte pravo-ľavého názorového súperenia. Pravicový euroskepticizmus je proeurópsky a zároveň prozápadnocivilizačný a nie naopak. Postmodernistická optika je totiž evidentne protizápadná. Preto je európska integrácia postavená na takýchto hodnotách nelegitímna. A podobne ako komunizmus je „historickým omylom.“ Je smutné, že sa európska integrácia stala ideologickým nástrojom ľavice na zľahčovanie (relativizáciu) jej prehry v studenej vojne. Dúfam len, že sa euroskeptické elity dokážu zmobilizovať a nepripustia, aby sa EÚ stala okrem „historického omylu“ i „ríšou zla“. A nadviažu tak na odkaz takých integračných velikánov ako Winston Churchill, Ludwig Erhard či Margaret Thatcherová .

"Idea práva národov predpokladá rozdiel medzi nezávislými štátmi. I keď je toto stav vojny ... je podľa rozumu stále lepší než splynutie týchto štátov pomocou hierarchie moci, ktorá by vyvrcholila v univerzálnu monarchiu. Zákony, ktoré sú schvaľované pre veľkú oblasť, strácajú svoju silu. Bezduchá despocia, potom čo vyhlodá jadro dobroty, sa nakoniec zvrhne do anarchie."

Immanuel Kant

"Som presvedčený, že o päťdesiat rokov už nebudú ľudia uvažovať z hľadiska krajín."

Joseph Goebbels

Zdroj : Don Quichotte 3/srpen 2005

[Akt. známka: 2,50 / Počet hlasů: 6] 1 2 3 4 5
Celý článek | Autor: Igor Skúpy | Infomail | Tiskni

Web site powered by phpRS

Tento web site byl vytvořen prostřednictvím phpRS - redakčního systému napsaného v PHP jazyce.
Na této stránce použité názvy programových produktů, firem apod. mohou být ochrannými známkami
nebo registrovanými ochrannými známkami příslušných vlastníků.