Môže existovať pravicový extrémizmus ?

Autor: Igor Skúpy <(at)>, Téma: Odjinud, Vydáno dne: 14. 08. 2006

justice K úvahe na túto tému ma podnietila neutíchajúca snaha ľavicových kruhov o spájanie extrémizmu a pravicovosti, ktorá je podľa môjho názoru postavená „na vode“. Aj keď tým, že splnila goebbelsovské kritériá o stokrát opakovanej lži sa z nej už vytvoril všeobecne akceptovaný propagandistický mýtus. Korene toho všetkého potom podľa môjho názoru treba hľadať v Stalinovom fingovaní antifašizmu na pôde Kominterny v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Ako sa dlhodobo ukazuje, táto „antifašistická“ konštrukcia sa uplatňuje vždy, keď sa to hodí (samozrejme okrem zmluvy Molotov - Ribbentrop, pozn. aut.), teda ako reakcia na všetky protiľavicové vymedzenia či už demokratické alebo autoritárske. Ako „fašistickí pravicoví extrémisti“ sú potom podľa tejto schémy predovšetkým označované rôzne výrazné osobnosti spájané s pravicou ako napr. Bush, McCarthy, Goldwater, Franco, Pinochet. Ale podľa Fidela Castra i podporovatelia novembrových udalostí v Československu (mimochodom, čo iné môžeme očakávať od človeka, ktorý otvorene podporoval „spojeneckú“ inváziu do Československa na čele so Sovietskym zväzom, pozn. aut.) Dokonca i umiernená ľavica si z času na čas vyslúži „sociálfašistickú“ nálepku.

Čo je a čo nie je pravicové ? Čo je a čo nie je extrémistické? To, že korene delenia na pravicu a ľavicu treba hľadať v období neslávne „preslávenej“ Francúzskej revolúcie je všeobecne známe. Problém nastáva až v tom momente, keď zistíme ako je to s týmto delením a udomácňovaním sa demokratického parlamentarizmu (inštitucionálny rámec v ktorom sa chtiac – nechtiac pohybujeme, pozn. aut.) na európskom kontinente. Ide totiž o to, že na rozdiel od anglickej, ale i americkej tradície sa v tomto konkrétnom prípade nedá hovoriť o jeho plnej akceptácii neľavicovými politickými prúdmi, lebo z ich pohľadu nemá dostatočnú legitimitu (pravdepodobne to súvisí s osvietenským kontextom jeho rozmachu, pozn. aut.). To však neznamená, že v kontinentálnej neľavicovej tradícii absentuje demokratická legitimita, je však niekde na hranici demokratického politického systému. Keby sa dostala za túto hranicu už by išlo o protisystémový prvok a práve v protisystémovosti treba hľadať definičný rámec pre politický extrémizmus. Teda extrémistické je to čo stojí svojou agendou z princípu proti systému, nie to čo je s ním v určitom hodnotovom napätí, ale ho viac či menej akceptuje (v tomto prípade sa skôr dá hovoriť o autoritárstve alebo o krajnom póle politického spektra pozn. aut.). Samozrejme keď hovoríme o politickom systéme platí to čo pri všetkých politických inštitúciách a to .že alfou i omegou je vždy prirodzenoprávna legitimita od ktorej sú iné typy legitimity (napr. demokratická) vždy odvodené a nie naopak. Z takto chápanej legitimity potom logicky vyplýva, že extrémizmus má v sebe zákonite obsiahnuté totalitárne tendencie.

Pokiaľ sa pozrieme na to akým spôsobom sa stavia k prirodzenému zákonu pravica a akým ľavica, dospejeme k nasledovnému poznaniu. Prirodzený zákon je predovšetkým súčasnou postmodernistickou ľavicou programovo odmietaný a považovaný skôr za predsudok. Nedá sa to považovať za náhodu nakoľko rôzne prejavy pozitivistického videnia sveta sa vinú ako „červená niť“ celým ľavicovým myslením od Rousseaua cez Comta a Marxa či Gramsciho až po súčasnosť. Akokoľvek nechcem, hoci mám k tomu nepochybne sklony, zužovať riešenia zložitých problémov iba na hľadanie prirodzenoprávnych prvkov, musím trvať na tom, že ich pozitivistický protipól priamo súvisí nie len s ľavicovosťou ale i s extrémistickými a totalitaristickými tendenciami.

Prečo je to tak? Ako som už naznačil, pozitivistické prejavy musia mať nutne protisystémovú tendenciu a to predovšetkým preto lebo kladú dôraz na hodnotovú neutralitu a nie na zodpovedné uplatňovanie slobodnej vôle. To sa prejavuje nie len v obmedzovaní ekonomickej slobody, ale i v morálnom relativizme či preferovaní právneho pozitivizmu za každú cenu. Ľavica sa tým, že sa rozhodla pre túto cestu sama vmanévrovala do pozície, ktorú by som si dovolil nazvať „pozitivistickou pascou“. Nemôžeme sa potom príliš čudovať že realizovanie ľavicovej agendy oprávnene vyznieva, ako niečo čo tak či onak vyplýva zo samotnej podstaty pozitivizmu teda prakticky uskutočňované sociálne inžinierstvo. Vo vzťahu k systému je dôležité len to či ide o „mäkkú“ formu ako tak prosystémovú alebo o do dôsledku dotiahnutú „ tvrdú“ formu čiže v podstate totalitarizmus. Dá sa teda povedať, že základné rozdiely medzi pravicou a ľavicou sú odvodené práve od existencie či neexistencie obranných mechanizmov pred totalitaristickými tendenciami. Preto považujem za dôležité zdôrazniť, že nie len komunistický, ale ani fašistický či nacistický totalitarizmus nemajú s pravicovosťou nič spoločné a poukázať pri tom na tabuizáciu Mussolliniho, Hitlerových či Goebbelsových ľavicovo radikálnych koreňov. V tomto kontexte by som rád pripomenul odkaz Ludwiga von Misesa, ktorý prostredníctvom identifikácie syndikalizmu objavil spoločné korene ruského boľševizmu, talianskeho fašizmu, nemeckého mládežníckeho hnutia a teda i nacizmu. Ilustroval to na príklade ich spoločnej snahy o diskreditáciu zastupiteľskej vlády v prospech presadzovania princípu tzv. priamej akcie (násilia pre násilie, pozn. aut.). Na Misesa potom v tomto snažení nadviazal jeho žiak Friedrich August von Hayek so svojím geniálnym dielom Cesta do otroctva, v ktorom prostredníctvom analýzy centrálneho plánovania dospel k podobným záverom ako jeho učiteľ.

Odpoveď na v úvode položenú otázku znie: pravicový extrémizmus reálne existovať nemôže a naozaj to je len účelovo vytvorená propagandistická konštrukcia. Je tomu tak preto lebo pravica a nie ľavica má v sebe obsiahnutú prirodzenoprávnu legitimitu a preto je nutne prosystémová. Nestojí teda voči tomuto systému v opozícii ako je to v prípade politických extrémistov. To, že totalitarizmy a teda aj extrémizmus majú spoločné korene, ktoré súvisia s ľavicovou agendou by ale nemalo viesť k delegitimizácii umiernenej časti ľavicového spektra, ktorá je predsa len programovo prosystémová. To ale predpokladá recipročnú snahu o odselektovanie pravicového extrémizmu z ľavicového jazyka. Čo by ale znamenalo, predovšetkým u intelektuálnej ľavice, oslabenie potenciálu jej hlavnej ideologickej zbrane, ktorou je ako všetci vieme politická korektnosť.

Vyšlo v lednovém čísle slovenského časopisu Don Quichotte